DESAŤ ROKOV VÄZENIA – A ČO POTOM?

            Chystal som sa na víkend odísť, aby som načerpal nové sily. Sám. Bol som strašne uťahaný. Mal som pred sebou päťsto kilometrov. Ale prišiel on, Vicenzo. Práve si odkrútil desať rokov väzenia. Povedal mi: „Chcem ísť s tebou.“ Súhlasil som.
            Prežili sme osem dní bok po boku. I keď už bol vonku, stále ho spútavalo a pohlcovalo väzenie. Mal pred očami tie steny, ktoré ho strašili, život, kedy nebol skoro ničím. „Často sa tam stáva, že človek sa tam až dvadsať hodín denne váľa pri televízii. Úplne ho to zblbne. Televízor pomáha zaspať, keď spánok neprichádza. Najprv som hltal lieky na spanie, aby som mohol spať. Ale potom som ich už odmietal. Chcel som vnímať. Na druhej strane nocí bez spánku som sa bál. Myslel som na ne celé dni. Iba ak som si v cele dobre zacvičil, pomohlo mi to zaspať.
            Celé týždne som nevyšiel na dvor. Bolo pre mňa takmer neznesiteľné počúvať stále tie isté historky a chodiť v tom preplnenom priestore ako šelma v klietke.
            Začali mi padať vlasy. Potom mi vypadol zub. Dennodenne zemiaky alebo rezance – to na zdraví človeku nepridá. Človek priberá. Ten zub som mohol zachrániť, ibaže žiadanka k zubárovi bola prevzatá až za sedem mesiacov. Už bolo neskoro. Keby som mal vred, musel by som na ošetrenie čakať mesiac.“ A naraz z neho vyhŕklo: „Mám úplne zabitú budúcnosť... Chce sa mi pracovať, ale desať rokov som sa ničoho nedotkol! Som ako bezruký a beznohý!“
            Pri všetkom sa ma pýtal, či môže. A ja jemu neustále na to: „Ja ale nie som tvoj dozorca!“ A on stále: „Spýtaj sa, vypýtaj mi...“ To som ale rýchlo zatrhol: „Vieš čo, Vicenzo, kde sú záchody, na to sa opýtaj ty sám!“
            S Vicenzom som nafotil krásne fotografie, kedy sa prechádzal voľne po lese na koni. Bál som sa, aby sa „nepredávkoval kyslíkom“.J Tie fotky, to sú pre neho prvé dni slobody. Dlhé roky ich bude nosiť so sebou. Budú mu pripomínať, ako niečia priateľská ruka, podaná hneď po odchode z väzenia, sa mu stala liekom. Zvlášť keď vedel, že tá ruka ostane otvorená aj naďalej.

(Guy Gilbert, Až do krajnosti, str. 116)